Náš tréner na stáži v kluboch NHL

Peter Kopecký nemal ako hráč žiarivú kariéru. V slovenskej lige odohral takmer 200 zápasov, pôsobil v nižších súťažiach v Nórsku, Francúzsku, zahral si na exotickom Novom Zélande. Vrcholovú kariéru ukončil ešte pred tridsiatkou a dal sa na trénerskú, výchovnú dráhu. Založil hokejovú školu, popri tom trénuje v Dubnici.

Kopecký patrí k mladým, začínajúcim trénerom. Pre svoj rast využil kontakty, ktoré z hokejového prostredia má a po Vladimírovi Országhovi je druhým Slovákom, ktorý bol na stáži v niektorom z klubov NHL. Teda, hneď v troch – v Bostone, Montreale a Chicagu.

Vrátili ste sa z Ameriky, kde ste boli na trénerskej stáži po viacerých kluboch NHL. Ako ste sa dostali k takejto príležitosti?

„Využil som skutočnosť, že v Trenčíne a okolí máme toľko skvelých hokejistov, ktorí pôsobia v zámorí. Výrazne mi pomohol Peter Neveriš, ktorý zastupuje na Slovensku väčšinu našich chalanov z profiligy. Nakontaktoval sa na Zdena Cháru a Tomáša Tatara, ktorí mi pomohli v Bostone a v Montreale. No a do Chicaga mi zas otvoril dvere Marián Hossa.“

S kým ste sa v zámorí stretli?

„V každom zo spomínaných tímov som sa stretol s jedným z trénerov mužstva, ako aj kondičným trénerom. Rozprávali sme sa čo a ako robia, aké metódy využívajú k dosiahnutiu cieľa. Hokej je už vymyslený, zaujímal som sa preto skôr na detaily. V zámorí všetko robia na individuálnej báze. Každý tím má množstvo špecialistov. Od trénera hokejových zručností po silového kouča. Všetko má svoj systém. Preto sa niekedy čudujem ako my na Slovensku meníme veci pri kluboch aj dvakrát do roka a čakáme zmenu okamžite.“

Čo vám dala zámorská stáž?

„Veľmi veľa. Otvorila mi oči vo vnímaní. Napríklad som sa bavil s chlapíkom, ktorý odporúča hráčov pre NHL (development player team coach). Prezradil mi, čo si všíma pri výbere hráčov, ako sa pozerá na východu mladých talentov. V zámorí sa čoraz viac uprednostňujú hráči z univerzitných líg na základe ich programov, ktorý je veľmi prepracovaný. Super na tom je, že okrem hokeja dbajú na vzdelanie. Zmenil som aj pohľad na určité veci pri výchove detí. Často počúvam, ako sú rodičia veľký problém pri raste svojich hokejových ratolestí. Nie je dobré, ako sa niektorí správajú, ale v zámorí bojujú s rovnakým problémom.“

Ako vyzerajú detské tréningy a príprava mladých hokejových talentov v zámorí?

„V Montreale, Bostone i Chicagu som absolvoval niekoľko tréningov detí, rozprával sa i so Slovákmi, ktorí žijú v týchto mestách a ich deti hrajú hokej. Vstupný poplatok pre 14-ročného chlapca je 8.500 dolárov, a to má ľad dvakrát do týždňa, k tomu dva zápasy počas víkendu. Nič viac, nič menej. Ak chcú viac, musia si zaplatiť špeciálnych trénerov, ich cena sa pohybuje okolo 10.000 dolárov na rok.
Treba priznať, že v zámorí sú skvelé školy. Chodili na ne aj Sidney Crosby či Jonathan Toews, poplatok za školu však činí 55.000 dolárov. Oni dvaja sa presadili, ale koľko je takých, ktorí veľký hokej nehrajú, no spomínaný poplatok ich rodičia zaplatili? Hovorím to preto, že u nás si niekedy rodičia myslia, že tréning ich deťom stačí a zákonite musia kluby vychovávať hráčov pre NHL. Opak je pravdou. V dnešnom hokeji treba čo najviac makať, starať sa, dbať na každý detail a čo najviac trénovať.“

Zapôsobilo na vás niektoré miesto alebo tréner špeciálne?

Každé mesto a klub mali niečo do seba. Montreal je hokejová Mekka. Tomáš Tatar je tam veľmi obľúbený. To isté sa dá povedať v Bostone o Zdenovi Chárovi. Toho majú priam za boha. S trénermi to bola radosť spolupracovať. Všetko sú to obrovskí profesionáli.“

Počas pobytu v kluboch NHL ste mali prístup aj do kabín. S kým každým ste prehodili reč?

„Samozrejme najmä so Slovákmi. V Montreale som okrem Tomáša Tatara pokecal s Brendanom Gallagherom, ktorý je super chalan. Keď som tam bol, ešte hral za Canadiens Iľja Kovaľčuk. Aj s ním som mal dobrú debatu. Na jednej strane to je veľká hviezda, na druhej obyčajný chalan.

V Bostone sa všetko točilo okolo Zdena Cháru. Každý si ho váži, rešpektuje, vzhliada k nemu. Škoda, že u nás doma tomu tak neraz nie je. Na Slovensku si málokto uvedomuje, že odohral viac ako 1500 zápasov v NHL, čo sa podarilo len hŕstke hráčov. Zdeno ma sprevádzal po šatni dve hodiny. Ukazoval mi, čo kde majú, ako zvykne tráviť deň na štadióne, ako vyzerá jeho bežná rutina.

Celkovo v tíme Bruins panovala skvelá nálada, niet divu, veď sú prví v NHL. A to aj vďaka brankárovi Jaroslavovi Halákovi, ktorí je takisto skvelý chlapík.

V Chicagu už žiadneho Slováka nemáme, dosť času som tam strávil s PR manažérom klubu Adamom Rogowinom. Stretol som sa tam i s hlavným koučom mužstva Jeremym Collitonom či kondičným koučom.

Aké metódy používajú kondiční tréneri v NHL?

„Každého hráča berú jednotlivo. Výsledky vyhodnocujú cez šport testery a rôzne trackery. Veľa pracujú s nervovým systémom, dbajú na regeneráciu a rehabilitáciu. U nás sú tieto aspekty neraz podceňované, preto často vidíme, že slovenskí športovci končia kariéru vo veku 30 – 35 rokov z dôvodu zlej starostlivosti o svoje telo. Non plus ultra je sledovať, ako sú šatne vybavené jedlom a tekutinami.“

Boli ste aj na niektorom zo zápasov NHL?

„Áno, videl som napríklad súboj Montrealu s Bostonom. Neprišiel som si však zápas len užiť, ale všímal som si rozdiely, medzi hráčmi v zámorí a v Európe. Napríklad prácu krídelníkov s pukom, ako sa uvoľňujú cez obrancov. NHL sa za posledné roky nesmierne zrýchlila, nie nadarmo sa hovorí, že rýchlosť zabíja. Dôkazom je Connor McDavid. Hráčom z inej dimenzie je však aj David Pastrňák, ktorý dal v spomínanom súboji hetrik. V tejto sezóne mu vychádza všetko, na čo siahne. To isté platí aj o Bostone, ktorý má silné, fyzické mužstvo. Prvá formácia v tíme Bruins dohráva súboje rovnako dôrazne ako štvrtá.“

Čo všetko budete čerpať zo získaných poznatkov?

„Najmä budem rád, ak si všetko zapamätám, keďže som načerpal kvantum informácii. Veľa vecí bude závisieť od financií, ale ja vravím, keď sa chce, dá sa všetko. V Dubnici, kde trénujem, alebo vo svojej hokejovej škole – Kopecky hokejová škola – chcem čo najviac zapracovať poznatky trénerov zručností.“

Mimochodom, pýtali sa vás v zámorí, čo sa deje so slovenským hokejom?

„Samozrejme a nie raz. Ľudia si všímajú, že v zámorí hrá čoraz menej našincov.“

Čo ste im povedali?

„Že máme problém s mládežou. Nevieme vychovať hráčov ako v minulosti. Ako som už povedal, hokej už je vymyslený. My sa teraz snažíme nájsť cestu zo šlamastiky, v ktorej sme, ale nemyslím si, že fínsky systém nám pomôže. Zoberme si, aký sme my, Slováci. Najlepšie výkony podávame vtedy, keď sme pod tlakom. Ak ho necítime, neraz veci odflákneme. Nevravím, že máme po deťoch či hráčoch kričať a byť despotickí. Ale nemôžeme prebrať fínsky systém, keďže nemáme fínsku mentalitu. Ak ním chceme dosiahnuť úspech, museli by sme zmeniť celú spoločnosť. Od rodičov, cez učiteľov a neviem koho ešte, čo je nereálne. Keď sa chceme niekam posunúť, musíme sa zamyslieť, čo platí na nás ako Slovákov a aby nám veci sadli na našu mentalitu.“

Zdroj: hokej.sk